Be honest with me, is anyone even reading this thing?
*
S pomedzi všetkých bohov v nebi najviac vyčnieva jeden známy chudák troch svetov.
Legenda vraví, že pred osemsto rokmi stálo v centrálnych pláňach jedno kráľovstvo. Kráľovstvo Xianle.
Kráľovstvo Xianle bola nádherná a úrodná krajina. Nachádzali sa v ňom aj štyri národné poklady; krásne a božské ženy, prekrásna hudba a úžasná literatúra, zlato s drahokamami, a ich známy korunný princ.
Ako najlepšie opísať korunného princa? No, bol to zaujímavý muž. Bol milovaný kráľom a kráľovnou, ktorý naňho hľadeli s veľkou hrdosťou. Často vraveli s hrdosťou, ,,Náš syn bude v budúcnosti ten najlepší vodca, ktorého meno sa bude ozývať históriou!"
Ale korunného princa nezaujímala moc ani bohatstvo. To, čo ho zaujímalo bolo podľa jeho vlastných slov, ,,Chcem zachrániť obyčajných ľudí!"
Keď bol mladý, korunný princ sa sústredil iba na kultiváciu*, a preto vznikli dva krátke príbehy o čase, keč kráčal touto cestou.
Prvý príbeh je z obdobia, keď mal korunný princ sedemnásť rokov. V tomto roku sa veľká Shangyuan Božská Ceremónia konala v Xianle.
Aj keď tradícia usporadúvať tieto božské slávnosti je zabudnutá už niekoľko storočí, stále dokážeme s istotou povedať aká obrovská a veľkolepá udalosť to musela byť, vďaka pozostatkom starých kníh. Shangyuan festival na Hlavnom Námestí Božskej Moci.
Moria ľudí sa nahnuli na oboch stranách ulice, šľachta sa rozprávala a smiala na vyvýšených plošinách zatiaľ čo prekrásne panny tancovali a rozhadzovali kvetiny- a kto mohol povedať čo bolo krajšie, panny alebo kvety? Zo zlatého voza vychádzala krásna hudba, ktorá sa niesla celým hlavným mestom. A v strede pochodu bola obrovská plošina ťahaná šestnástimi koňmi so zlatými popruhmi.
Popritom stál na plošine Bohov-prosiaci bojovník, na ktorého sa sústredila všetka pozornosť.
Na Božskej Ceremónii, nosil Bohov-prosiaci bojovník zlatú masku. Oblečený v prekrásnej róbe, so svatým mečom v ruke, hral ničiteľa zla, číslo jedna medzi všetkými bohmi za posledných tisíc rokov: Božského Cisára, Jun Wu.
Bola to veľká česť byť vybratý ako Bohov-prosiaci bojovník, a preto boli požiadavky veľmi vysoké. Kvôli tomu bol najlepší kandidát tohto roku korunný princ. Ľudia zo všetkých kútov sveta verili, že im ukáže to najlepšie predstavenie ako Bohov-prosiaci bojovník. Ale... v ten deň sa stalo niečo strašné.
Počas tretieho okruhu procesí, přešli okolo mestskej steny, ktorá sa týčila stovky metrov nad zemou. Vtedy sa práve boh vojny stojaci na plošine pripravoval zabiť démona. Bolo to vyvrcholenie celého predstavenia, všetci na oboch stranách ulice nedokázali odtrhnúť zrak od plošiny. Vrch steny sa hemžil ľuďmi, ktorý sa strkali a sácali, každý chcel mať najlepší výhľad.
Počas toho, z vrchu tej steny spadlo dieťa.
Výkriky davu boli počuť až v nebi. V tej chvíli, keď si všetci mysleli, že to dieťa poškvrní Hlavné Námestie Božskej Moci krvou, korunný princ sa pozrel hore, vyskočil do vzduchu a chytil toho chlapca.
Ľudia zazreli len bielu siluetu, ktorá letela vzduchom ako vták a potom korunný princ pristál aj s tým deťaťom. Zlatá maska spadla a odhalila mladú, prekrásnu tvár, ktorá sa pod ňou skrývala.
V ďalšej chvíli už dav jásal.
Ľudia boli nadšení, ale štátny zastupitelia kultivačnej svätyne boli znepokojení. Nikdy si nepredstavovali, že by sa stala takáto príšerná vec.
Take zlé taste! Najväčšie nešťastie!
Každý okruh, ktorý sprievod spravil okolo hlavného mesta symbolizoval jeden rok harmónie a mieru v kráľovstve. Teraz keď bol sprievod prerušený, neznamenalo to katastrofu?!
Štátny zasupitelia boli tak vystresovaní, že strácali vlasy tak rýchlo ako padal dážď. Po dlhom dohadovaní, zavolali korunného princa aby sa porozprávali.
Najmilšie ako to šlo ho požiadali: ,,Vaša výsosť, boli by ste ochotný postaviť sa pred múr na mesiac? Nemusí to byť mesiac, hlavne nech nebesá vidia náš zámer."
Korunný princ sa usmial. ,,Nie."
Tu je to čo povedal: ,,Nie je nič zlé so zachraňovaním ľudí. Prečo by ma nebesá trestali za to, že som spravil správnu vec?
Uh... ale čo ak vás potrestajú?
Potom sa nebesá mýlia. Prečo by som sa mal ospravedlňovať tým, čo spravili chybu?"
Štátny zastupitelia sa nemohli hádať.
Take človek bol korunný princ.
Nikdy nezažil niečo čo nemohol spraviť, nestretol nikoho kto by ho nezbožňoval. Bol spravodlivosťou smrteľného sveta, stred vesmíru.
Aj keď štátny zastupitelia boli frustovaní- ,,Čo on preboha vie?!"- neboli v pozícii kde možno odvrávať, už sa nedovážili spomenúť nič na túto tému. Jeho výsosť by tak či tak nepočúval.
Druhý príbeh sa odohráva toho istého roku, keď mal korunný princ sedemnásť. Legenda vraví, že na juhu Žltej rieky stál most zvaný Yinian*. Na tom moste sídlil duch, ktorý tam žil roky. Ten duch bol nadmieru strašidelný: bol to vojak v zničenom brnení, pekelné plamene mu horeli pri nohách, jeho telo pokryté krvou a poprepichované rôznymi zbraňami. Každý krok, ktorý spravil zanechával na zemi krvavú stopu.
Každých niekoľko rokov sa z ničoho nič objavil, kráčal z jednej strany mosta na druhú a zabraňoval pútnikom aby prešli na druhú stranu. Pýtal sa vždy tri otázky:
,,Čo je toto za miesto?"
,,Kto som."
,,Čo musí byť spravené?"
Duch potom pozrel každého kto odpovedal nesprávne. Ako roky plynuli, duch pozrel už veľmi veľa ľudí a nikto nevedel správnu odpoveď.
Počas jeho cesty sa o tom dopočul korunný princ. Vybral sa nájsť most Yinian a keď ho konečne našiel, čakal tam noc čo noc až kým stretol toho ducha.
Keď sa duch objavil, naozaj bol taký strašidelný ako hovorili legendy. Spýtal sa prvú otázku a korunný princ s úsmevom odpovedal.
,,Toto je svet ľudí."
No duch odpovedal, ,,Toto miesto je prázdnota."
Take príšerný štart! Prvá odpoveď a hneď nesprávna!
No, tie tri odpovede bud tsk či tak zle, pomyslel si korunný princ. Tak prečo by som mal čakať kým bude hotový? A tak vytiahol svoju zbraň a zaútočil.
Ten boj bol úplný chaos. Korunný princ bol majster v bojových umeniach ale ten duch bol plný hnevu. Muž a duch bojovali tak dlho a tvrdo až sa slnko a mesiac začali triasť. Na konci, duch bol konečne porazený.
Potom čo sa duch rozplynul, korunný princ zasadil strom plný kvetou na konci mosta Yinian. Keď to spravil, kultivátor, ktorý kráčal okolo ho náhodou uvidel ako posypal hrob hrsťou hliny a poslal tým ducha na druhú stranu.
,,Čo je toto?" spátal sa kultivátor.
A potom korunný princ odpovedal jeho, dnes už známou vetou.
,,Telo v prázdnote, srdce v raji."
Keď to kultivátor počul, usmial sa. Potom sa premenil na božského bojovníka v bielom brnení a prekrásnymi oblakmi pri nohách- Zmizol v božskom svetle. Až neskôr si korunný princ uvedomil, že stretol Božského Cisára, ktorý osobne zostúpil do sveta smrteľníkov aby potlačil zlo.
Bohovia si už dávno všimli tohto Bohov-prosiaceho bojovníka, ktorý prevyšoval všetkých ostatných odkedy sa ukázal na Shangyuan Božskej ceremónii. Po stretnutí na moste Yinian sa pýtali Božského Cisára,
"Ano náš pan vníma tohto korunného princa?"
A cisár odpovedal, ,,Budúcnosť tohto dieťaťa je nekonečná."
V tú noc sa udial božský fenomenón na obole nad palácom, blesky lietali zo všetkých strán.
Medzi zábleskmi bleskov a za zvuku hromov, korunný princ povstal*.
Vždy keď nejaký smrteľník povstal, celé nebesá sa zatriasli. Keď povstal korunný princ, nebeá sa zatriasli trikrát viac ako obvykle.
Dosiahnuť dostatočne dobrú kultiváciu je viac ako zložité. Potrebný je talent, tréning a šťastie. Často to bola dlhá cesta, niekedy aj storočná aby sa zrodil nový boh.
Nie je to tak, že by nebolo dosť šťastných duší, ktoré povstali v mladom veku. Lenže väčšina čo to skúsila, premárnila celý svoj život, trénovala stovky rokov a nebesá si ich tak či tak nevšimli. A aj keď sa dostali tvárou v tvár Božskej Skúške, pokiaľ by ju nezvládli, zomreli by- alebo by boli zničený keby sa im podarilo prežiť. Počet tých čo sa o to pokúsili bol taký obrovský ako piesky Gáng,ale väčšina bola prosto ignorantskí smrteľníci, ktorý strávili celé svoje životy ako nič viac než obyčajný, nikdy nenašli svoju cestu.
No jeho kráľovská výsosť bol bez námietok miláčik nebies. Čokoľvek chcel, dostal to; čokoľvek chcel robiť, dosiahol to. Chcel povstať a stať sa bohom, takže vo veku sedemnásť rokov spravil presne to.
Vždy viedol srdcia ľudí a kráľ s kráľovnou ho milovali, a veľmi im chýbal. Na počesť ich syna, kráľ rozkázal vybudovať po celom kráľovstve chrámy a svätyne, a nech sú sochy korunného princa uctievané všetkými. Čím viac veriacich sa pripájalo, tým viac chrámov sa stavalo. To znamenalo, že život korunného princa bol predĺžený a jeho spirituálna sila sa znásobila. Takže počas niekoľkých rokov, Xianle palác Korunného Princa sa stal neopísateľne znamenitým a na krátky čas dosiahla jeho prosperita, a krása svoj vrchol.
Dokým neupadlo Xianle o tri oky do chaosu.
Dôvod chaosu bola tyrania a rebeli. Lenže zatiaľ čo uhlíky vojny horeli vo svete smrteľníkov, bohovia nebies nemohli tak ľahko zasiahnuť. Ich problémy boli duchovia, príšery a démoni, ktorý prekračovali hranice, a čokoľvek mimo týchto parametrov bolo ponechané na pokoji.
Popremýšľajte o tom: konflikty boli všade v svete smrteľníkov, a každý veril, že mal dobrý dôvod. Keby sa do nich zapojil akýkoľvek boh... Dnes by ste zachránili svoje pôvodne kráľovstvo, zajtra by niekto ďalší pomstil svojich potomkov. Neboli by tu bohovia, ktorý by medzi sebou chceli stále bojovať, ktorý by upadli do života sklamania?
Preto si mal korunný princ držať odstup, no jeho to ani pri najmenšom netrápilo.
Sám povedal Božskému Cisárovi, ,,Zachránim obyčajných ľudí."
Božský Cisár nosil tisíc rokov božskú moc ale ani on sa neodvážil vypustiť tie slová z úst. Keď to počul, bolo jednoduché predstaviť i ako sa musel cítíť, no nemohol spraviť nič aby korunného princa zastavil.
Preto povedal, ,,Nemôžeš zachrániť všetkých."
A na to mu korunný princ odvetil, ,,Môžem."
Takže zoskočil do sveta ľudí a nebesiam nevenoval jediný pohľad.
Samozrejme, že celý národ Xianle nabral druhý dych. Lenže už od prdávnych časov si ľudia rozprávali jednu vec: nikdy nevzišlo nič dobré z toho, že bod zostúpil do sveta smrteľníkov bez povolenia.
Preto oheň vojny nebol uhasený ale jeho plameň horel ešte silnejšie a jasnejšie.
Niežeby sa korunný princ nesnažil, no bolo by to lepšie keby a nikdy nezapojil. Čím viac pracoval, tým horšia bola vojna: Ľudia Xianle boli neopísateľne zničený, počet ranených nebol radšej ani známy, choroba sa prehnala celým hlavným mestom a armáda rebelov vtrhla cez palác a ukončila vojnu.
Keby sa vravelo, že kráľovstvo Xianle viselo na vlásku, tak korunný princ prišiel a prestrihol ho.
Potom čo kráľovstvo padlo, ľudia si uvedomili jednu vec. Ich korunný princ, ktorého uctievali vôbec nebol taký dokonalý a silný ako si predstavovali.
Aby sme to povedali hrubo, nebol to len zbytočný odpad, ktorý nedokázal nič spraviť dobre?!
Bez miesta kam ísť a s bolesťou zo straty domova, a rodiny, tý zničení ľudia vtrhli do paláca korunného princa, prevrátili jeho božské sochy a zapálili všetky chrámy.
Osemtisíc chrámov horelo sedem dní a sedem nocí dokým nezostalo nič. V tom momente boh vojny, ktorý ochraňoval mier a slobodu zmizol, a boh nešťastia, ktorý prinášal katastrofy sa narodil.
Keď ťa ľudia volajú boh, si boh. Keď ťa ľudia volajú odpad, si odpad. Si to čo oni hovoria, že si. A vždy to tak bolo.
Korunný princ nedokázal prijať túto krutú realitu a ešte ťažšie prijímal trest za to, že zosadol bez povolenia. Vyhnanstvo.
Vyrastal nekonečne rozmaznávaný a obskakovaný. Nikdy nezakúsil utrpenie ľudského sveta no tento trest ho skopol s oblakov do hliny. A v tej hline po prvýkrát pocítil chuť hladu, chorôb a špiny. Toto bol takisto prvýkrát kedy spravil veci, o ktorých si nikdy nemyslel, že ich spraví z vlastnej vôle. Kradol, okrádal, nadával a úplne sa vzdal sám seba. Stratil všetku úctu, všetko sebavedomie a bol zanedbaný ako len človek môže byť. Dokonca aj jeho najvernejší sluhovia nedokázali zniesť túto zmenu a rozhodli sa odísť.
Telo v prázdnote, srdce v raji. Táto veta bola vytesaná do kamenných monumentov a chrámov všade v Xianle. Keby nebolo vojny, ktorá spálila skoro celé kráľovstvo, ak by korunný princ zazrel pozostatky týchto slov, bol by pravdepodobne prvý kto by zničil čo zostalo.
Človek, ktorý sám povedal tieto slová dokázal, že ak je telo v prázdnote, srdce nemôže byť v raji.
Do neba povstal rýchlo, no jeho pád bol ešte rýchlejší. Tá úžasná ceremónia na Hlavnom Námestí Božskej Moci, aj to zlo, ktoré stretol na moste Yinian, všetko sa to zdalo akoby sa to udialo len včera, a Nebesá si iba vzdychli kým pustili to čo patrilo minulosti.
Až do jedného dňa, veľa rokov neskôr, obrovský blesk preťal oblohu. Korunný princ opäť povstal.
Počas histórie, veľa bohov, ktorý boli vyhnaní buď nikdy nezískali naspäť svoju slávu alebo sa utiahli do sveta duchov. Bolo to vzácne otočenie strany vyhnanstva. Druhé povstanie bolo vskutku obrovské a prazvláštne.
Čo bolo ešte prazvláštnejšie bolo, že potom čo povstal, vtrhol do Nebies s veľkým hnevom. Tým pádom povstal iba na jeden horiaci čas kým ho skopli naspäť dolu.
Jeden Horiaci čas*. Môžeme to označiť za najrýchlejšie a najkratšie povstanie v histórii.
Prvé povstanie mohlo byť považované za krásny príbeh, potom druhé povstane bolo nočná mora.
Potom čo bol vyhnaný dvakrát,Nebesá sa pozerali na korunného princa s veľkým záujmom. A v tom záujme bola aj opatrnosť. Keď po prvom vyhnaní bol nebezpečný a na hrane, nepomiatol by sa a nepomstil celému sveto po druhom?
Ale kto by to čakal? Po tomto vyhnaní sa nepomiatol a dokonca sa prispôsobil svojmu novému životu. Neboli tu žiadne problémy, jediná chyba bola... že to možno bral až príliš vážne.
Aj keď sa už dlho hovorilo, že jeho kráľovská výsosť dokáže spievať a tancovať, a bol majster mnohých iných talentov, bolo neuveriteľné videť to na vlastné oči. Niekedy iba skromne zbieral odpadky.
Bohovia boli šokovaný až po svoje jadrá.
Bolo neuveriteľné, že veci sa dostali tak ďaleko, že keby niekto povedal, ,,Syn, ktorého si porodila je korunný princ Xianle," bola horšia kliatba ako, "Bodaj by si zomrel bez synov."
Kedysi bol bohatý a božský korunný princ, boh, ktorý bol súčasťou božskej rady. No popravde, nikto to nikdy tak nepohnojil. A toto je príbeh muža, ktorý je známy ako terč posmechu troch svetov.
Tý, ktorí boli aspoň trochu empatickí by si po smiatí vzdychli. Miláčik Nebies, ktorý kedysi tak hrdo stál, sa úplne vyparil.
Božské sochy boli rozbité, kráľovstvo zničené a nezostal ani jediný veriaci. Po čase naňho svet zabudol. Tým pádom nikto nevie kam sa utiahol.
Bola to veľká hanba keby vás z nebo vyhnuli raz. Nikdo by sa nepostavil opäť na nohy po druhom vyhnaní.
Veľa rokov prešlo. Jedného dňa, z nočoho nič preťal oblohu dalši blesk. Nebesá padli, zem praskala, povrch sa klepal a hory sa triasli.
Lampy neuhýnajucého svetla sa otriasli, ohnivé svetlá v strachu tancovali a bohovia vo svojich zlatých palácoch sa rýchlo prebrali, bežali von a pýtali sa:
,,Aký nový boh povstal?"
,,Aký úžasný príchod!"
Ale, kto by to čakal? Na prvý pohľad sa radovali z príchodu ale hneď čo sa prizreli lepšie, všetci bohovia boli šokovaní.
Nebol hotový?!
Ten známy lúzer, terč posmechu troch svetov, legendárna kráľovská výsosť korunný princ, ...on...on...on... on kurva znova povstal!